Ultra Jánošík- brutálnych 110 km skrz najvyššie položené turistické chodníky vo Vysokých Tatrách.
V sobotu 31.8. 2019 sa na hraničnom pomedzí medzi Slovenskou a Poľskou republikov uskutočnil mimoriadne atraktívny horský pretek Ultra Jánošík 2019. Štart 110 km trasy bol na Štrbskom plese a trasa viedla cez sedlá ale aj samotné vrcholy Vysokých Tatier zo slovenskej strany až do Poľska. Prevýšenie dosiahlo úroveň 4900 m. Na preteku sa zúčastnila aj Martina Bellušová ktorá tu obhajovala víťazstvo zo zimnej verzie tohto preteku. Martina sa po doliečení boľavej nohy dostala do formy ,ale pred štartom nemala žiadne medailové ambície, keďže trasu šla po prvý krát. Na štart sa postavilo 166 odvážlivcov,ale do cieľa „dobehlo“ len 102 bežcov a v časovom limite do 24 hodín to bolo dokonca len 90 účastníkov. Martina preťala cieľovú pásku ako prvá žena v hlavnej kategórií. V absolútnom poradí bez rozdielu pohlavia dobehla na celkovom 19. mieste a predbehla zhruba 60 mužov! Čas absolútneho víťaza bol 15 hodín a 34 minút, Martina zvládla pretek za 19 hodín a 20 minút. Druhej v poradí ušterila Martina 36 minútový rozdiel.
Samozrejme, Martina bola po dobehnutí do cieľa veľmi spokojná:
„Tak toto bola akcia sezóny ?, Ultrajanošík, 110km cez Tatry a Špišskú Maguru. V prvom rade treba povedať, že sme mali neskutočné šťastie na počasie… Bolo veľmi horúco, ale dôležité bolo, že ten deň sa búrka Tatrám vyhla.. No kvôli tomu hicu som logala vodu z každého cícera vody, ktorý pretekal cez žulové chodníčky a našťastie bez následkov ? šlo sa mi hore kopcami parádne a menej parádne aj dole… Keď som totiž zistila, že sa črtá dobré umiestnenie, tak som si to začala moc púšťať a tak sa stalo, že som tie nohy začala cítiť pomerne skoro a tie zbehy bolo potom cítiť..ale najhoršie bolo, že som si na Hrebienku nechcela dať polievku, ale iba preto, že som netušila, že najbližšie teplé jedlo bude až o 40km, tak som si zažila hlaďák parádny, ale aspoň mám z toho jedno veľké ponaučenie?. No ale na 70.km som teda vďaka polievke chytila druhý dych a začala sa naháňať a musím povedať, že to bolo aj vďaka dvom Poliakom, ktorí šli ako stroje ?…Po neskutočnom blate, ktoré bolo v lese to rýchlo šlo ťažko, a vlastne mi je záhada, že som sa tam v tých maratónkach nevysekala a nezaborila a do cieľa som vlastne prišla s celkom suchými nohami… ale tie svetlomodrunké botasky už nebudú také ako predtým ? Väčšinu trasy som sa snažila vytvoriť náskok pred ženou, s ktorou sme sa striedali vo vedení, no ten zásadný moment prišiel na vrchole posledného väčšieho kopca (na 97.km), ktorý sa mne šiel opäť super a z ktorého som si to začala fajnovo rúbať dole. Ešte, že sa blíži ten Košický maratón, asi vďaka tomu som niekde z päty vytiahla to tempo ?A ako začal asflat, tak klapky na oči a davaj do cieľa, ktorý bol pod priehradou. Bol to neskutočný zážitok a to, že som vyhrala, mi ozaj dochádzalo, až keď mi v cieli strkali šampus do ruky? Dalo sa to bežať aj rýchlejšie, nebyť toho hladu, ale potom by tie nohy boleli ešte asi viac… Dobré to bolo takto…Len škoda, že ma natešenú v cieli nik nevidel. A ďakujem Andrzej Ciuraszkiewicz a Jerzymu za spoločnosť a pomoc. Človeku je fakt dlho, keď sa nemá 19 hodín s kým porozprávať. A tu hľa, trasa:“